uvod

Je niečo po 18. hodine, za sebou mam zase jeden vyčerpavajuci den v škole a sedim v buse na ceste domov. Nepamatam si na deň, kedy by som nepomyslel na bike. Jedna z mojích opôr, vecí čo ma dokážu nemálo povzbudiť k životu. Aj keď kym zase pojazdím, daky čas ubehne. Už to nie je to, čo to bývalo. Možno aj tým je pre mňa čas strávený na biku vzácny, ale ešte vzácnejší je čas strávený na biku s ľuďmi, ktorí k tomu jasne patria. Poznám sa s nimi na to dosť krátko, na to čo sme spolu zažili. Aj keď tých chvíľ je málo, vždy stoja za to. Možno keby nás nekto pozoruje, si povie, že to nie je normálne, že sme ako z cirkusu, ale verím tomu, že všetcia sa máme fakt radi. Píšem o malej partičke zmesky bikerov z Prievidzského okresu, ktorí si hovoria Retardéri. Zmeska preto, lebo niekto to berie vážnejšie a hrotí ako kolík, niekto to berie viac ako freeride, proste si to užit a niekto zase XC style. Ako najmladší člen Retardérov myslim, že som celkom zapadol.

Spolu s Jajom pochádzame z Prievidze a sním som strávil veľa času, škoda že asi menej na biku. Ale s ním strávený čas vždy stojí za to. Vela času sme strávili vykecávaním uňho v robote, keď som chodil zo školy. Tam som mal tu česť sa zoznámiť s krásnou bielučkou Maruškou 66, Roccom a jeho sympatickou kolegyňou. Pekná bola aj cesta po moj rám do Spišskej novej Vsi. Škoda že je teraz v Prahe, dosť chýba. Ďaľej tu máme Nováky. Mesto mne blízke. 4 roky na škole a dáke to Casíno muhaha. Tunááák jazdí ocelák Izi, Jandy a Ferdo. Izi je správny freerider, ktorý si našiel frajerku a patrične dostáva za to vyžrať. Ale jemu nevadí nič. Ďalej tu máme našeho Jandyho. To je proste správňak, skvelý človek, veľa mi pomohol s nepodarenou patkou a záslepkami na rajdy. Perfektný bol výletík do Veĺkej Rače, ktorý pre mňa nemal jedinej chybyčky. Proste pojazdenie v klude, dake fotečky a bez zranení. Ferda moc nepoznám, ale pamatam si, ako som ho stopol na ceste za Jajom, štrádujem si to na aute dole brehom, muzička a tak a zrazu „Ty vole, stinkina v Prievidzi“ takže hned smerovka, brzdy, dole okénko a už som naňho prehovoril, čo, ako, kde, prečo…dufam že sa ž niekedy stretneme na kopci. Na záver Diviaci…Ajo a Matúš, tvoria podskupinu prudičov v retardéroch, jazdenie s nimi a bez nich je citelný rozdiel, nekonečné batlovačky o všetkom a na telo, niekedy až moc, ale keď nedáš, dostaneš. Ajo je z nás najrýchlejší, vytunil demíčko Travisou, čo ma dosť dobrý chod a ešte nesmiem zabudnúť na brzdy Hone, má ich 3 roky, ešte s nimi nič nerobil a furt je spokojný a ešte že mu na biku nič nehrkoce. A Matúš je proste Matúš, to sa opísať nedá.

Bohužel sa málokedy stáva, že pojazdíme všetcia naraz. Hlavne keď je Jajo v Prahe a bez koničky, ktoru musel predať a Jandy je v anglicku, ale očakávame jeho príchod. Pre mňa najkrajšie spoločné pojazdy boli jednoznačne z Vtáčnika. Môj prvý zjazd z Vtáčnika bol biedny, ostatné už paráda až na jeden. Scenár je ten istý. Kofolka na Končitej, a 3 hodinky tlačenia a batlovania do kopca, po siahy a nakoniec Vtáčnik. Pojazd krásny, zážitok takisto. Prežily sme už jednu spoločnú chatu u Jaja. S Matúšom sme zdolali jednu flašku domácej jebemtibohovice od Aja za asistencie Mr. Oiza, ale ked sme si mysleli že to mame za sebou, všetko to bolo pred nami a nakoniec zdolala ona nás. Dopadlo to jedným hovnom v sprchovom kúte a mojím pádom zo schodov.

Veľa z naších akcii nájdete na tejto stránke, fotky a články, dúfam že sa bude páčiť a čitateľom v staršom veku radím, nech si spomenú na mladosť, ked aj oni stvárali veci čo mi robíme teraz…a ak nestvárali, tak prišli o veľa.

Preceda