Blíži sa víkend, s diviakmi dohadujeme pojazd, čo kedy ako kam a prečo…prichádzam zo školy, vystupujem z auta a zbadal som Moniku. V momente sa dávame do reči, hento tamto, číslo máš to iste? Jasne, maj sa čau…pojazd dohodnutý na nedeľu miestneho kalendára skoro ráno, v našej reči o 9. Účasť prisľúbila aj Monika a akurát bol v PD aj Kenny, tak parádička. Mame tu nedeľu ráno, vstávam na budík, mamke robím kafíčko do postele, naťahujem smradlavé chrániče na nohy, volám Romanovi, Bužvikovi, nech čakaju dole, že prebudzam moju drahu (kontrola kolies, vidlice a prkotiny). Jasne že maďar Bužvik mešká, no nič, časomiera nedá, prdíme doňho, odlietame smer Bojnice. Po telefonáte s Kennym, že sú za sekundu tam nás dobieha Bužvik, stretáme sa pred našim romantickým zámkom, chvíľku čakáme na diviakov a Iziho. Pozitívne omrmlali moje nove kola a šlapeme na trať. Cestou hore zisťujeme že je opravený jeden skok, jeden malý pribudol a jedna klopka je posunuta tam kde som chcel, ďakujeme škriatkom, lebo doteraz neviem kto to opravil. Dávame pasáže, nech sa fotí veľa, dávame zaujímavé miesta, fotísa všelijako. Hrotí sa všelijako, najviac sa hecuje opät Ajo a dava slušne ako sa na neho patrí. Padajú aj držky, ale v rámci oného, takže nič vážne. Dole zisťujeme že jeden skok už stihol zatiaľ niekto rozbiť, opravujeme a dávame. Po sfoteni všetkého sa QQ čkari odpájajú a dávame ešte trať na šupu. Pojazd ukončujeme v parku, kde pre moje morálne zábrany jazdenia v upravenom parku kaprím na lavičke a sledujem ako Ajo ťahá Demo do luftu. Potom sa len rozlúčime a hajde dom sa učiť.

Preceda