Je načase začať novú sezónu a osláviť to dákym minireportíkom.

Je 18. február a utekám domov doskladať nový XC bike na ktorý sa strašne teším. Čaprnka brzdy dorobil, ešte ich treba nahodiť, vyrovnať asi 100 rokov staré kotúče. Zadný kotúč bol z môjho biku, ktorý mi rodičia kúpili ako prvý bike v krásnych časoch keď som sa vrhal na zjazd. Bola to moja prvá kotúčovka vôbec a keď ju vidím zase na biku po rokoch, tak krásne spomínam na tie časy. Samozrejme že ten kotúč je totálne ohnutý, ale to napravujem. Tak isto aj zadná prehadzovačka, ktorá už bola namotaná v zadnom výplete. Rýchle dolaďovačky, kukám na to a hovorím si že by to aj mohlo byť komplet. Sedlo je zatiaľ požičané z demíčka. Skúšam pred domom a je to krása. Rýchlo zháňam veci do chladného počasia, balím malý Fox batožtek, GoPro nesmie chýbať, nahadzujem novú muziku do mobilu a vyrážam. Klasika cez stanicu, bojnická a výšľap do Bojníc. Biku ešte neverím tak zatiaľ opatrne. Sadám si pod zámkom, pustím si konečne muzičku a pozerám na ten bike. Som štastný. Je to krása. Porobím pár fotiek a šlapem ďalej po serpentínach hore na camping. Kondičku som nehal asi na valcoch, bieda. Pri salaši už som nadržaný a opúšťam asfaltku, vypínam lock out na vidlici a teraz je to vončo. Na to v akom stave ta prehadzovačka je, že som ramienko naprával vo zveráku, že bolo pretočené, že ta prehadzovačka ma ohnutú klietku a musel som z nej brúsiť tak všetok respect jej. SRAM je SRAM a nik ma nepresvedčí že existuje niečo lepšie, vždy ma tieto prehadzovačky dokázali milo prekvapiť. V kombinácii s novými Hollowtech kľukami a novou reťazou ten bike ide ako strela. Reaguje na každý malinký podnet, je to celé krásne tuhé, pevné, vidla žerie všetko, radenie radí krásne. Posed je tak akurát, trochu vzadu, ide to  ľahko na zadné, mám pocit že bike sa správa ako keby agresívne. Do uší mi hrá krásna pomalá hudba a ja si to všetko strašne užívam. Pri campe oddych, voda a idem na Vendelína. Tam je ešte dosť ľadu. Zvážali drevo, ujazdený sneh sa zmenil na ľad. Idem okolo chaty pri Bohátke smerom na Šútovske sedlo. Malým zjazdíkom po širokej ceste. Rozutekajú sa 2 srnky na obe strany. Jedna zastavuje, zastavujem tiež. Pozerám sa na ňu, ona na mňa. Je asi 15 metrov odo mňa. Vypol som muziku. Neopísateľná krása. Podíde trochu ďalej, zase pozerá na mňa. Po asi 3 minútach odíde do lesa a nakoniec sa rozbehne preč a strácam ju z dohľadu. Presne toto som potreboval po čase Vianoc, obchodoch preplnených ľudí a zhonu. Pokračujem ďalej. Cesta hore je tak 80% ľadu. Niekedy sa mi zadné koleso točí naprázdno, no úlet. Na Šútovskom sedle je kopec dreva, dakde v diaľke počuť LKTčko, sadám si, dávam pauzu, vodu a robím pár fotiek. Z tadeto idem na Vendelína. Jeden prudký strmák, bike ide moc na zadné, zle sa to ovláda čo mi trochu vadí. Štrajkuje aj prešmyk, treba to ešte doladiť. Prichádza zjazdík. Brzdy sa už tiež dostávajú do formy. Aj slzy do očí. Za chvíľku nevidím nič a žmúrim. Cestou na Vendelína je to husté, prichádzajú zase tie ľadové fľaky, kadejaké papeky pohádzané po zemi a ja by som sa cítil lepšie s helmou a dákymi kolenačkami. Do toho ten studený vietor a ja to uhrávam len na jedno oko. Na zjazdoch to ide tiež pekne. Spokojnosť maximálna. S bikom, výletom. Teraz už len doma horúca sprcha a dáke jedlo.

Teším sa na pojazdy retardéri!

Preceda