Po týždni plánovania a dohadovania sa konečne prišla sobota a dáááávame meeting v KNV neviem čím to je ale na čas chodím asi len ja. Ale netrvalo dlho a dohrmel zbytok. Tak, že kofola za tatru horaliek do batohu a ešte nejaké doladenie bikov (dofuk kolies, doladenie sedla ja som riešil aj brzdy) a štart prvá zastávka bola v Kostoľanoch lebo Mirec nejako nestíhal, ale nevadí je to v pohodičke Mirec nás ponúkol mazaním na reťaz a takéto pohostenie sa neodmieta. Nainštaloval som na hlavu šatku a prilbu na batoh, však do kopca sa až tak nepadá. Cestou do kamenca sme ešte veselý a plný energie. Cca 12 hodín a teplota začala prudko stúpať a z nás začalo slušne tiecť ale na šťastie je tu Chata Končitá a v nej výčap ;o) nezdržali sme sa dlho lebo chuť vyšliapnuť to bola stále silnejšia a za 2hé sme nemali predstavu ako dlho bude trvať cesta až na chatu a po tme by to už nebola taká sranda, tak, že pokračujeme. Ide to celkom rýchlo a asi za dve hodinky sme na Siahach tu krátka pauza, debata a prvá fotka. Ten pocit je super keď vieš, že už len kúsok a si na vrchole. Od siah striedavo tlačíme a striedavo šliapeme a je tu myslím šiesta tabuľa náučného chodníka a tu biky na plecia a niesť. Vrchol už je aj cítiť. Konečne tu, biky na zem, zakričať si, trička sušiť, napapať sa pofotiť a zapísať sa do knihy. V tomto momente sme sa prestali ponáhľať však na čo, už len zjazdík dolu. Mirec má na starosti navigáciu a tak bola krátka porada pri mape. Dosť bolo kecania prilby na hlavy, nižšie sedlá a gooooo. Krásne rýchle úseky plné kadejakých skokov striedajú technické pasáže, ale nič náročné. Neviem to opísať ale od radosti som kričal, bol to super pocit presne taký terén ako mam rád. Cesta viedla po hrebeni tak, že pri Kláštorskej skale sme zasa kúsok potlačili ale bol to ozaj kúsok a potom už len doluu išlo to krásne až na jeden úsek, kde bo strašný bordel po ťažbe a asi tak za tatru blata, Mirec nám chcel všetkým ukázať ako jeho continentali nič nerozhodí a zapadol až po náboje my ostatný sme si to pekne obišli. Ďalej bol taký relatívne suchý kamenistý úsek, šli sme celkom rýchlo, ja som šiel prvý a zbadal som ten veselý úsek (je na fotkách) tak som pribrzdil a naraz ma predbehli nič netušiaci Mirec a Jandy a bola komédia na svete Mirec neustal terén a bol vyhodený do kríkov kde zmizol ako malé pivo a Jandy? Jandy ten rád, že je rád zastal asi na 3 metroch štvorcových čistého terénu a pomaly sa rozdýchaval z toho čo práve ustal. Tak a bol ďalší dôvod na pauzu, prebrali sme situáciu, posmiali sme sa niečo pofotili a pokračovali v ceste. Až do dediny sa už nič zvláštne neudialo, vlastne tesne nad dedinou už na takej štrkovej ceste bola kolízia tam som mal najväčší problém asi ja aj keď všetci sme boli “veselý” krásna hladká cesta, tak, že rýchlosť stúpala a naraz vymytý jarok od dažďa poniektorý sme sa v ňom ocitli ale dalo sa tak, že nebolo treba brzdiť a zrazu šuter cez celý kanál aj to sme prekonali ale už boli riťky stiahnuté tak a zasa sa zrýchľovalo ale terén sa na kuse zhoršil a Jandy inkasoval defekt a ja som nechcene prešiel asi 6 metrov po prednom kolese po rozbitej ceste asi v 40tke a nebolo my všetko jedno ale ustal som to a keď som zastal tak som sa smiaaaal, Jandy mal už bike hore bruchom a menil dušu. Keď sme prišli do dediny tak sme boli ako besný, naraz mal každý za v3esku energie, skákali sme, kričali, spievali proste zverina. Ľudia po nás pozerali ako bláááázni ale stálo to za to. A konečne miestna krčma tak a tu sme vypli, už nebolo kam sa ponáhľať na chatu to je už len 5 km. Dali sme pivko a rozprávali si dojmi z cesty a aj keď sme išli spolu tak bolo čo rozprávať. Až k večeru sme prišli na chatu tak, že už len napapať vycikať a spať z dobrým pocitom. Je tu ráno Mirec už má naukladané biky na fotenie a ja sa púšťam do varenia, je to taká tradícia, že v nedeľu vždy varím ja nejakú špecialitu. Neviem čo mam písať ďalej, vlastne sme sa len najedli doladili biky a šli spať na vtáčnik a s tadiaľ domov.